Geolog a paleontolog, spisovatel. Literárně začal pracovat v r. 1942, kdy dlouhodobě onemocněl. Tehdy napsal první cyklus povídek, obsahující: Vstreča nad Tuskaroroj (Setkání nad Tuscarorou), Sumasšedšij tank (Šílený tank), Ellinskaja tajna (Helénské tajemství; č. in: Chlapík z pekla, 1986), Ozero gornych duchov (Jezero horských duchů), Olgoj-chor-choj, Puťami starých gornjakov (Cestami starých havířů). V knižní podobě vyšly v r. 1944, v překladu do č. spolu s dalšími povídkami ve výborech Bílý roh (1947), Stín minulosti (1949, 1950), Sedm podivuhodných příběhů (1956, 1968) a Setkání nad Tuscarorou a jiné povídky (1959, 1964). Další J. povídky vyšly č. a s. též v antologiích Třetí povídky z vesmíru (1963) a Severná hviezda (1987). První SF knihou s kosmickým námětem byly Zvjozdnyje korabli (Hvězdné koráby, 1948; č. 1949, jako Návštěvníci z hvězd, in: Sedm podivuhodných příběhů, 1956; s. jako Lode vesmíru, 1948, jako Koráby vesmíru, 1950). Autor zde prohlašuje, že vývoj hmoty k rozumnému životu probíhá všude ve vesmíru za velmi úzce vymezených podmínek a v důsledku toho jsou si myslící bytosti v základních rysech podobné, a tedy i kontakt mezi nimi je možný. Nejvýznamnějším J. dílem je román Tumannosť Andromedy (Mlhovina Andromedy, 1957; č. jako Mlhovina v Andromedě, 1960, 1962, 1968; s. 1960), jehož děj je situován do vzdálené budoucnosti, kdy na Zemi již dlouho existuje komunistická společnost. J. se snažil popsat formy lidských vztahů v beztřídní společnosti i nově vzniklé etické, právní a estetické normy jejich života. Jde o román utopický, anticipační, filozofický, sociálně-psychologický i SF zároveň, který znamenal ve vývoji sov. SF kvalitativní skok. Myšlenku o možnosti vzájemných kontaktů a o biologické podobnosti myslících bytostí ztvárnil v novele Cor Serpentis /Serdce Zmeji/ (Cor Serpentis /Srdce hada/, 1959; č. in: Povídky z vesmíru, 1961; s. jako Hadie srdce, in: Hadie srdce, 1961). J. koncipoval novelu jako polemiku s tehdy módním pojetím kontaktu, který je naplněn nedůvěrou a nepřátelstvím lidí a mimozemšťanů. Do románu Lezvije britvy (Ostří břitvy, 1964; č. 1967) vložil autor množství hypotéz z oboru biologie, psychologie, etiky, estetiky atd. Román Čas byka (Hodina býka, 1970; č. 1973, 1987) je výstrahou před nesprávnou cestou vývoje společnosti. Poslední J. historicko-fantastický román Thais Afinskaja (Athéňanka Thais, 1971; č. 1982; s. 1979) se obrací k antické látce. Jeho hrdinkou je vynikající řecká tanečnice, jejíž dobrodružný a strastiplný život autor sleduje. Kromě uvedených SF děl napsal J. i romány na historická témata, cestopisy a mnoho vědeckých studií. Výb. bibl.: sbírka Buchta radužnych struj (Zátoka duhových vod, 1959; s. 1963).

Ivan Jefremov — človek éry Okruhu a jeho «Hodina býka»

eva-net.webnode.cz

21.3.2017

Literárny osud Ivana Antonoviča Jefremova (1908 — 1972), jedného z významných predstaviteľov ruskej prózy a súčasnej fantastiky, sa vyvíjal svojrázne. Svoju umeleckú kariéru začal v roku 1942 publikáciou zbierky, do ktorej boli zahrnuté aj dobrodružné aj vedecko-fantastické poviedky.

Poviedky sa páčili. Potom začali jedna za druhou vychádzať jeho knihy «Stretnutie nad Tuscarorou» (1944), «Päť svetových strán» (1944), «Biely roh» (1945), «Diamantový komín» (1946), «Hviezdne lode» (1948), «Na okraji Oekumeny» (1949), «Putovanie Baurdžeda» (1953).

Potom profesor paleontológie, známy cestovateľ a pisateľ historických románov, vydal teraz už do mnohých jazykov preloženú vedecko-fantastickú utópiu «Hmlovina Andromedy» (1957), ktorú venoval komunistickej civilizácii ХХХ. storočia. Táto utópia akoby predchádzala nasledujúcej hlbokej metamorfóze fantastického žánra: opis problémov techniky a technológie začal ustupovať znázorneniu morálnych problémov budúcnosti.

Tieto naliehavé problémy boli neskôr premietnuté do nového diela I. Jefremova — románu «Hodina býka» (Mladá garda, 1969).

Čo nám chcel spisovateľ v tomto románe predstaviť, rozpovieme v tomto článku.

HISTÓRIA VYDANIA. «CENA RAJA»

«Už vtedy, na začiatku 60-tych rokov som pokladal za potrebné niečo postaviť do protikladu všetkým podobným utópiám, ako aj «anti-utópiám». Bolo potrebné vyvrátiť niekoľko hlavných téz súčasných freudistov, ktoré (tézy) boli rozšírené v západnej literatúre. Vyhlasujú: človek musí mať svoj životný priestor, ktorý si inštinktívne chráni, človek nie je vo svojom základe poľnohospodár ale lovec, tulák/vagabund a vrah, inštinkt deštrukcie je v človeku oveľa silnejší než inštinkt tvorenia. S týmto som nesúhlasil, s týmto som musel začať bojovať. Takto sa zrodila myšlienka «Hodiny býka»

(Z rozhovoru s Ivanom Jefremovom, Časopis «Mladá garda»», 1969, № 5, str.307-320 Ivan Jefremov. Predtucha budúcnosti)»

Prvá publikácia Jefremova — «Rozprávanie o nezvyčajnom» — bola vydaná v «Novom svete». A skutočne, Ivan Jefremov sa vo svojom živote zaoberal len nezvyčajným. Plavil sa na obchodných lodiach, v stepiach Mongolska vykopával dinosaury, jeho menom bolo nazvaných sedem tried prehistorických živočíchov.

V čase, keď sa Ivan Antonovič Jefremov ako 38-ročný rozhodol venovať literárnej činnosti, bol už uznávanou postavou vo vede, doktorom biologických vied, zakladateľom tafonómie — celej oblasti v paleontológii (tafonómia - dôležitá samostatná poddisciplína vedného odboru paleontológia, skúmajúca vznik fosílií a ich spôsob zachovania. Snaží sa o pochopenie pochovávacích procesov, ktoré majú význam pre paleobiologické a paleoekologické interpretácie.). Avšak nebolo možné ho nazvať kabinetným vedcom: absolvoval expedície do najexotickejších miest Sovietskeho zväzu — od tichých osád v tajge, po púšte Gobi. Na pozadí iných predstaviteľov fantastickej literatúry bol cestovateľ, prírodovedec Jefremov považovaný za nevšednú postavu.

Skvelý vedec, bol okrem iného laureátom Stalinovej ceny v oblasti exaktných vied, čo bolo pre neho pred väčšinou sovietskych fantastov výhodou.

I. A. Jefremov a B. K Piskarjov. Turgajská expedícia. 1926

Zaoberal sa geológiou, paleontológiou a biológiou, a pravdaže, myslel systémovo.

V lete 1956 sa Ivan Antonovič Jefremov nasťahoval do jednej z chát akademickej osady Mozžinky, ktorá sa nachádza neďaleko Zvenigoroda. Podmoskovská oblasť, obzvlášť okolie Zvenigoroda, očarí svojou krásou. V miernych brehoch pomaly unáša svoje vody rieka Moskva, nie hlboká, takmer zlatá od žltého piesku, ktorý pokrýva jej ploché koryto.

Zelená, prechádzajúca do modrej sa dvíha kupola Zvenigory, a po jej svahoch sa starostlivo šplhajú uličky starého ruského mestečka s fasádami domov topiacimi sa v hustej zeleni. V lesoch, kde sa sosny s medenými kmeňmi striedajú s javormi a brezami, je veľa jahôd a skutočné hubové kráľovstvo. Je tu ticho. Tak ticho, že sa zdá, že počuť každé stebielko, ako šuští vo vetre — každé svojím spôsobom, rovnako ako zvonia modré, lilavé aj ružové zvončeky na okraji lesa.

Práve toto nezvyčajné, upokojujúce ticho Jefremova priťahovalo.

Odišiel zo svojho bytu na Spasogliniščevskom, v samotnom centre Moskvy, kde cez sklá okien prenikal do izieb neutíchajúci rachot mesta - giganta, zobral notesy, ktoré vtipne nazýval «múdrymi zošitmi», písací stroj a veľa čistého papiera, pevne sa «zakopal sa» na chate, a premenil sa na mozžinského pustovníka.

Predstavivosť Jefremova už dávno vzrušovala myšlienka o lete človeka do vesmíru a možnostiach zavedenia priateľských kontaktov medzi rôznymi vesmírnymi civilizáciami. Mesiace strávené v púšti Gobi mu pomohli s väčšou istotou prekračovať prahy času — veď tam v duchu žil medzi zvláštnymi a strašnými zvieratami, ktoré zmizli z povrchu zeme milióny rokov predtým, ako sa na Zemi objavili predkovia človeka, a akoby priblížili, uľahčili predstavu hviezdnych svetov.

Tak písal Jefremov v svojej knihe «Cesta vetrov».

Keď sa zahľadel na roztrúsené hviezdy, blyštiace sa nad púšťou, alebo na drobučké úlomky chaicedóna, si Jefremov zreteľne predstavil tie neviditeľné nitky Rozumu, natiahnuté od súhvezdia k súhvezdiu, kde horia oranžové a žlté hviezdy, pripomínajúce naše Slnko…

Jefremov dobre vedel, čo má napísať. Teraz mu zostávalo premôcť vzdorovanie neobyčajne ťažkého materiálu a rozhodnúť sa, ako to napísať. No práca sa nedarila. «Obrazovka vnútorného videnia» sa nerozsvecovala. Obrazy neožívali. Unavený a vrcholne nespokojný sám so sebou, vychádzal na ulicu a cez silný ďalekohľad sa díval na hviezdne nebo. Myseľ spisovateľa - fantastu je skutočným strojom času. Napriek všetkým existujúcim zákonom sa podrobí vášnivej túžbe a v okamihu prenesie človeka do nekonečne vzdialenej minulosti alebo prekračuje storočia, smerujúc k nastávajúcemu.

A podľa všetkého, v jednu tichú modrú noc, pod kupolou hviezdneho neba, v minútach úplného odpútania sa od všetkého obklopujúceho, nakoniec prišlo dlho očakávané «videnie» ďalekej budúcnosti…

Tak bola počas letných a jesenných mesiacov roku 1956 zhruba napísaná «Hmlovina Andromedy», román, ktorý Jefremovi priniesol celosvetovú popularitu.

«Hmlovina Andromedy» — filozoficko-utopický román o komunistickej budúcnosti Zeme, základ ktorého tvorila myšlienka o mnohopočetných centrách rozumu vo vesmíre, podobnosti ciest, po ktorých na rozličných planétach kráča evolúcia a jej nevyhnutnej perspektívy — «Veľkého Okruhu» civilizácií. Dej knihy bol od reálneho času vzdialený mnoho tisícročí (v poslednom vydaní sa Jefremov zastavil na 30.-tom storočí). Román mal obrovský vplyv na rozvoj domácej fantastiky, v podstate zabezpečil jej prvý rozkvet v 1960-tych rokoch.

V neveľkej poviedke «Cor Serpentis (Hadie srdce)» Jefremov ďalej rozvíja svoje ideové a tvorivé princípy. Toto dielo je vnímané ako doslov, ako finálny akord «Hmloviny Andromedy».

«HODINA BÝKA» — KNIHA — PREDPOVEĎ

„Šťastie pozostáva z: komfortného, spokojného a slobodného života na jednej strane a z prísnej sebadisciplíny, večnej nespokojnosti, túžby skrášliť život, rozšíriť poznatky, posunúť hranice sveta“. (Ivan Jefremov, Hodina býka.)

V roku 1963 vydáva Jefremov v mnohých ohľadoch experimentálny román «Ostrie britvy», a po niekoľkých rokoch vychádza aj «Hodina býka», ktorá je rozhodne nerozlučne spätá s «Hmlovinou Andromedy» a predstavuje tretiu časť rozprávania o ďalekej budúcnosti.

V «Hodine býka» je komunistický svet postavený proti antagonickému, anti-utopickému svetu planéty Tormans (dej sa odohráva 300 rokov po udalostiach, opísaných v «Hmlovine Andromedy»).

Tormans (iný názov — Jan-Jach) — to je náš súčasný svet, presnejšie — jeho prevládajúce tendencie, dovedené k ich úplnému rozvoju. Civilizácia tejto planéty v sebe spája rysy gangsterského kapitalizmu (a našej súčasnej reality), maoisticko-polpotovského falošného socializmu, a tiež slepé tendencie rozvoja sovietskej spoločnosti druhej polovice 60-tych rokov. Je potrebné pripomenúť, že v čase napísania románu Pol Pot ešte nebol známy, k moci v Kambodži sa dostal až za niekoľko rokov. A v Číne sa strašná sociálna katastrofa s názvom «kultúrna revolúcia» už rozvinula.

Planéta Tormans prežila ekologickú katastrofu: prírodné zdroje sú vyčerpané, popri «civilizovaných» oblastiach sú mŕtve priestranstvá a ruiny miest, po ktorých sa potulujú zdivené davy, — Jefremov sa niekoľko rokov v predstihu pred «Rímskym klubom» dotkol témy hraníc rastu nerozvážneho hospodárenia. Napokon, on sám sa v predslove svojej knihy odvoláva na Bogdanova a Lenina, ktorí o tejto téme hovorili ešte na začiatku ХХ. storočia. Tormans bol osídlený utečencami zo Zeme, ktorí rodnú planétu opustili v «kozmickej arche» na samom konci existencie triednej spoločnosti.

Na prvý pohľad v tom vidíme odstúpenie od princípu dostupnosti medzihviezdnych letov len pre eticky a spoločensky úspešné spoločenstvá, ktorý obhajuje v «Haďom srdci». V skutočnosti je pred nami výnimka, ktorá len potvrdzuje pravidlo: utečenci, letiaci naslepo v kozmických lodiach absolútne neprispôsobených na také ďaleké lety, sa v dôsledku náhody (presnejšie — im neznámeho fyzického zákona) ocitli na nepredstaviteľne vzdialenej planéte. Barbarsky si ju «osvojili» a vyčerpali prírodné zdroje, a primerane tomu sami upadli do priepasti neuveriteľného barbarstva a potom už o žiadnom vesmíre nepremýšľali. Napríklad pre väčšinu obyvateľstva planéty bola povinná «predčasná smrť» — tak sa riešil demografický problém.

Pochopiteľne, zriadenie, ktoré v týchto podmienkach na planéte vzniklo, mohlo byť len davo-elitárne.

Z knihy tiež vyplýva, že aj pozemšťania, predtým než pristúpili k budovaniu spravodlivej spoločnosti (éra Spojeného Sveta), tiež prekonali ťažké katastrofy. No vôľa Žiť zvíťazila, Hodina býka (alebo Démona) na planéte sa skončila, a za dve tisíc rokov prišli obyvatelia Zeme na pomoc k svojim vzdialeným bratom a sestrám, stále ešte nachádzajúcim sa v inferne (latinsky — «peklo», «podsvetie»).

Pozemšťania na Tormanse neorganizovali nezmyselné politické prevraty, dali obyvateľom tejto planéty nádej a vedomosti, dodali im nejaké technické vybavenie a naučili ich metódy tréningu psychiky. Potom sami tormansania ukončili inferno na planéte, k čomu prispelo vypestovanie nových spoločenských a ľudských vzťahov s adekvátnou sebaobranou pred zločinnou mocou.

So samotným slovným spojením «hodina býka» sa stretávame v skôr spomenutej vedecko-populárnej knihe Jefremova «Cesta vetrov», venovanej expedíciám do Mongolska:

Slovné spojenie je aj v epitafe, ktorý je citátom z čínsko-ruského slovníka episkopa Innocenta z roku 1909:

Názov planéty Jefremov prevzal z románu Davida Lindsaya «Cesta na Arktúr». Posledná hlava bola nazvaná «Loď — vzlet!» — táto fráza bola jedným z obľúbených výrokov Jefremova.

Román bol na začiatku 1960-tych rokov plánovaný ako neveľká poviedka «Dlhé svitanie», ohlásená v «Technike — mládeže» v roku 1964. Avšak publikácia sa neuskutočnila a poviedka prerástla do románu.

Bol napísaný za tri roky a prvý krát bol uverejnený:

• v časopise «Technika — mládeže» (1968, № 10 — 1969, № 7; ilustrácie A. Pobedinského);

• v časopise «Mladá garda» (1969, № 1-4);

• v novinách «Mládež Gruzínska» od 5.4.1969 roku (úryvok).

Po roku vyšlo prvé knižné vydanie románu (so zmenami a doplneniami) vo vydavateľstve «Mladá garda» (1970), s výtlačkom 200 000 exemplárov.

A potom nasledovalo hlásenie do ÚV KSSZ s podpisom šéfa KGB J. V. Andropova, rezolúcia «hlavného ideológa» M. A. Suslova, osobitné zasadnutie Sekretariátu ÚV (12. novembra 1970) a kategorický zákaz románu, jeho stiahnutie z knižníc a obchodov.

A v rozhodnutí Sekretariátu ÚV, klasifikovanom pod «Najvyšším stupňom utajenia», je konkrétne uvedené:

Jefremova si zavolali na sekretariát ÚV k Petrovi Nilyčovi Demičevovi, ktorý k údivu spisovateľa, jeho diela veľmi dobre poznal a dokonca ho poprosil o zasielanie rukopisov budúcich kníh. Táto prosba bola následne splnená — Demičevovi bol zaslaný rukopis poslednej Jefremovej knihy «Aténčanka Thais».

Rozhovor sa uskutočnil v marci roku 1970, pričom Jefremov nesúhlasil s «niektorými kritickými hodnoteniami jeho vedecko-fantastického románu», ktoré boli uvedené v hlásení oddelenia kultúry ÚV. Vcelku román vôbec nevyhovoval vtedajšiemu vedeniu krajiny, napriek tomu ho počas života Jefremova nezakázali, bol zakázaný a stiahnutý z knižníc až po jeho smrti v roku 1972.

Bez ohľadu na to, že autor podľa jeho vyjadrenia narážal na čínsku kultúrnu revolúciu a americký imperializmus, vtedajšie sovietske vedenie krajiny v oligarchoch planéty Tormans uvidelo niečo spoločné s Politbyrom ÚV KSSZ. Časovo sa táto akcia kryla so systematickým vyraďovaním z vydavateľských plánov prakticky celej spoločensky orientovanej fantastiky, ktorá na knihách Jefremova vyrástla.

Román bol napokon vydaný po takmer 18-ročnom období zamlčiavania v roku 1988 (v autorskom doplnenom variante) vo vydavateľstve Moskovského polygrafického inštitútu a Volgo-Vjatskom knižnom vydavateľstve. Zbierka diel I. Jefremova, vydaná v rokoch 1986 — 1989, bola doplnená «Hodinou býka» a inými dielami, takže sa piaty diel «rozrástol» na tri knihy. Román bol niekoľko krát vydaný na konci 1980-tych — 1990-tych rokov. Bol preložený do ukrajinského, francúzskeho, bulharského a českého jazyka.
V druhej časti materiálu sa dotkneme obsahu románu, pozrieme sa na cesty východu z inferna spoločenských vzťahov, aj na to, ako ďaleko do budúcnosti vo svojich dielach nazrel Ivan Antonovič Jefremov.

Ivan Jefremov vo svojich dielach opísal zacyklený stav spoločenského života, ktorý nazval infernom spoločnosti. Týmto sa postavil do jedného radu s anti-utopistami. Jefremov vo svojich dielach opísal pohľad na spoločnosť budúcnosti, čím sa zaradil medzi utopistov. No Ivan Antonovič neopísal len videnie budúcnosti, no aj dialektickú cestu k nej z našej súčasnosti, čím sa jednoducho odlíšil od všetkých a stal sa jedinečným, skutočným fantastom v dejinách svetovej fantastiky. Po prečítaní jeho diel ostatní autori, zvlášť západní, akosi vyblednú, stanú sa nezaujímavými, pretože nejdú tak do hĺbky, nie sú takí dialektickí.

VÝCHOD Z INFERNA

Je známe, že ako prvý prezentoval myšlienku o živote ako o vesmírnom jave, ktorý sa (ako) o niečom výrazne sa odlišujúcom od neživej hmoty inertnej matérie, Christiaan Huygens ešte v XVII. storočí. Henry Bergson, autor majstrovského filozofického diela «Tvorivá evolúcia» (rok 1907), rozprával o živote ako o rozvíjajúcom sa procese, postupujúcom cestou zvyšovania organizácie, to jest proti zákonu nárastu entropie, ktorému je podriadená inertná matéria. Fromm taktiež posudzoval život ako dynamický tvorivý proces («byť»), v protiklade skostnateniu, atrofii («mať»).

Pozn.: Inertná matéria (Косная материя) – je kozmologická veličina, označujúca prvotný stav látky a poľa, ako dvoch základných podôb matérie, ktoré podľa predpokladov vznikli v dôsledku Veľkého tresku. Charakteristickými pre inertnú matériu sú symetria molekulárnej štruktúry vnútorného materiálno-energetického prostredia, reverzibilita procesov, a tiež rozmanitosť stavebných zmesí izotopov (http://ispcjournal.org/journals/2008/2008-1-1.pdf).

Od Bergsona cez Francúzov Edouarda Le Roya a Pierra Teilharda de Chardina (mimochodom, paleontológa) sa línia kontinuity tiahne k veľkému vedcovi a mysliteľovi Vladimírovi Ivanovičovi Vernardskému (1863 — 1945), ktorý patrí k škole «ruského kozmizmu (pozn. prekl.: názor na vývoj kozmu)».

Obr.: “Biosféra prešla alebo správnejšie prechádza do nového evolučného stavu, do noosféry, prepracováva sa vedeckým myslením spoločenského človeka“.

Jefremov je pokračovateľom tejto tradície, a V. I. Vernardského považoval za:

«najväčšieho vedca ХХ. storočia a za jedného z najvýznamnejších vôbec».

Ivan Antonovič považuje biologickú a sociálnu evolúciu za dve po sebe nasledujúce štádiá jediného vesmírneho procesu vývoja. Takýto pohľad na svet nemá nič spoločné so sociálnym darwinizmom, prenášajúcim na spoločnosť prirodzený biologický výber a prehlasujúcim ho za nevyhnutný a potrebný.

Človek má potenciál a schopnosti pre účely korekcie metód vlastného rozvoja, má možnosť meniť vlastnú psychiku. Človek nie je len objektom, ale aj činiteľom rozumnej evolúcie, a len v prípade, ak sa dokáže stať skutočne rozumným, sa slepá a bezohľadná evolúcia, akú ju prezentujú sociálni darwinisti, premení na rozumnú, vtedy človek prekoná inferno.

Zároveň pri prekonávaní «prirodzenosti» nie je možné vzďaľovať sa od prírody a skĺzavať k transhumanizmu, robotizácii ľudí, a ako dialektik to Jefremov dôkladne chápe, a poukazuje na celkovú nesprávnosť zombírovacích metód podriadenia si ľudí, využívaných na Tormanse.

«Pokiaľ nás príroda drží v bezvýchodnosti inferna, v rovnakom čase pozdvihujúc sa z neho evolúciou, ide satanskou cestou neľútostnej krutosti. A keď vyzývame k návratu do prírody, ku všetkým jej skvelým návnadám krásy a lživej slobody zabúdame, že pod každým, počujete, pod každým kvietkom sa ukrýva had. Ak budeme verní týmto starým predstavám, staneme sa služobníkmi Satana. No ak sa uchýlime k druhému extrému zabúdame, že človek je časťou prírody. Potrebuje ju mať vo svojom okolí a nenarušovať svoju prírodnú štruktúru, ináč stratí všetko, a stane sa bezmenným mechanizmom, vhodným pre ľubovoľnú satanskú činnosť. K istine je možné prejsť po ostrí noža medzi dvoma bludnými cestami», — hovorí tormanským vedcom jeden z hrdinov «Hodiny býka» (Vir Norin).

VEĽKÝ OKRUH VESMÍRU

Ale ak existujú milióny planét, alebo aj mnohonásobne viac, ako je potom možné identifikovať planétu, kde dominuje ľudskosť? Takýto «Okruh» musí mať automatický systém identifikácie, ktorý slúži na ohlásenie skutočnosti, že niektorá z planét sa vo svojom rozvoji pozdvihla na úroveň Čelo-večnosti. Problém pozemšťanov spočíva v tom, že «vďaka» Biblii a nezmyselnej viere v jej svätosť sa ľudia na Zemi domnievajú, že Boh stvoril život len na našej planéte, pričom v rekordnom termíne (za šesť dní, a na siedmy odpočíval), zatiaľ čo archeológia a paleontológia hovorí o dlhodobých procesoch, a astrofyzika o tom, že vo vesmíre môžu byť milióny planét, s parametrami podobnými tej našej.

A na Zemi sú aj takí ľudia, ktorí si myslia, že odtiaľ — z vesmíru našu planétu nielenže pozorujú, ale že dokonca tu posielajú vesmírne lode, aby ju dobyli a kolonizovali. Inými slovami, ľudia očakávajú z vesmíru len agresiu, pretože tento stereotyp vzťahov pozemšťanov a vesmíru je usilovne rozširovaný Hollywoodom, ktorý od čias Julesa Verna a Herberta Wellsa ľudstvo «prekrmuje» «kozmickými» vojnami — tak západná biblická kultúra odráža v zrkadle svoju vlastnú agresivitu, pričom ju očakáva z kozmického «zazrkadlia».

Vo fantastických predstavách pozemšťanov nie sú zriedkavé ani všemožné hierarchie (ako vesmírnych aliancií, impérií, tak aj všemožných tvorov vo fantastických dielach) — to všetko je pokračovaním agresívneho cirkevného antropomorfizmu, podľa ktorého u Boha, rovnako ako aj na Zemi panuje davo-«elitarizmus»: Kráľ a potom nadol po hierarchii — pomocníci v podobe nevoľníkov-anjelov, archanjelov a ostatných svätých — «demokracia v pekle a na nebi kráľovstvo» (pripisuje sa Jánovi Kronštadskému).

Tieto algoritmy vzťahov k životu, vychádzajúce z «najčítanejšej knihy» na planéte, opísal I. A. Jefremov vo svojom filozofickom románe «Hodina býka»:

«Rozmanité strachy, prenikajúce takúto spoločnosť, sú analogické poverčivým strachom, vznikajúcim v izolovaných pozostatkoch archaických kultúr, ktoré strach pred bohmi nútil zabezpečovať sa zložitými rituálnymi obradmi namiesto uvedomelej zodpovednosti za svoje skutky.
— Ale veď to je dav! — povedala Eviza.
— Pravdaže, dav. Potlačenie individuálnosti ponižuje ľudí na ľudské stádo, ako to bolo v Temných časoch na Zemi, keď kresťanská cirkev fantasticky vyplnila úlohu Satana, roztrpčila a urobila vrahmi mnohých ľudí… Bohužiaľ, hlavná náboženská kniha technicky najvyspelejšej a najsilnejšej z minulých civilizácií — bielej — bola Biblia, naplnená zlom, zradou, kmeňovým nepriateľstvom a nekonečným vraždením …»

Ale ako môžu z «Veľkého okruhu» «uvidieť a pochopiť», že nejaká planéta vstupuje do éry ľudskosti? Podľa nášho názoru — na základe «prečítania» noosféry planéty, v ktorej sa rodí kolektívne podvedomie ľudskosti, po čom môžu s takouto planétou nadväzovať kontakty iné mimozemské civilizácie. No takáto situácia môže nastať len po úplnom egregoriálno-matričnom preladení noosféry celej planéty na základe novej ľudskej koncepcie riadenia a v súlade s ňou, meniacou sa psychodynamikou obyvateľstva planéty. V torzno-vlnovej časti spektra bude vyzerať naša planéta z ďalekého vesmíru celkom odlišne od toho, ako je to prezentované biblickou kultúrou a v nej zrodenou vedou.

Preto bol na začiatku ХХ. storočia touto vedou uvalený zákaz na výskum vákua, keďže rýchlosť predávania informácií sa vo vákuu približuje k nekonečnu (vákuum, disponujúce určitou vnútornou štruktúrou a jej dynamikou - akoby nebolo — ale je prázdnota, a to je akoby «vedecky stanovený fakt»).

Potom, ako v noosfére Zeme začne dominovať segment ľudskosti, do «Veľkého okruhu obývaných svetov galaxie» pôjde nie technosférny, ale biopoľový signál, ktorý «okruh» upovedomí o tom, že v Slnečnej sústave, v galaxii «Mliečna cesta», na tretej planéte od hviezdy (ktorú my nazývame Slnko) sa skutočne rodí rozumný ľudský život. Všetky pokusy ľudstva vysielať do vesmíru technosférne signály, za účelom nadviazania spojenia s inými planetárnymi civilizáciami nemajú žiadny zmysel, lebo rýchlosť prenosu signálu nie je vyššia ako rýchlosť svetla, v dôsledku čoho dialóg na týchto technologických nosičoch nie je možný. Toto prízvukuje ruská národná múdrosť, prejavená v detskej (!) hádanke:

«Čo je najrýchlejšie vo svete?»

Odpoveď je jednoduchá:

«Myšlienka!»

No hlavne preto, lebo na planéte Zem, rovnako ako v tých Temných časoch, o ktorých písal v «Hodine býka» I. A. Jefremov, v noosfére ešte stále prevládajú segmenty kolektívneho podvedomia ľudí-zvierat, podľa ich správania v štatistike životných situácií (skôr načúvajú svojim inštinktom, než ostatným komponentom psychiky), ľudí-zombi, poslúchajúcich stereotypy a zvyky, ľudí-démonov, skôr poslúchajúcich svoj intelekt, alebo ľudí, ktorí degradovali do neprirodzenosti, ktorí takmer 10 000 rokov zabíjali a zabíjajú sebe podobných v lokálnych a svetových vojnách, len tak — v každodennom živote. Zdokonaľovanie prostriedkov na zabíjanie a rozvíjanie samovražedných subkultúr (narkotiká, prostitúcia, protiľudská pedagogika), dnes priviedlo globálnu civilizáciu na pokraj «samolikvidácie»: menu na výber — v termojadrovej vojne, v katastrofe technosférneho objektu, v dôsledku degradácie biosféry, v dôsledku biologickej degenerácie ľudstva v «spoločenstve spotreby» a tak ďalej.

Nato, aby sme sa stali ľuďmi nestačí narodiť sa ako Homo sapiens, no ak sme sa tak narodili, máme na výber — stať sa Človekom alebo ním nebyť — to je výber každého, potvrdený skutkami, alebo záhaľkou, výber, ktorý má jasné — navzájom sa vylučujúce — následky, o ktorých bolo v krátkosti spomínané vyššie.

Keď vo filozoficko-spoločenskom románe «Hodina býka» rozpráva o svetlej budúcnosti Zeme, píše ako o už dosiahnutom výsledku našich potomkov:

«Očistenie noosféry od lži, sadizmu, maniakálno-zlostných myšlienok si vyžiadalo ohromné úsilie ľudstva Zeme».

To, čo je v predchádzajúcom odseku zvýraznené , to je tá práca, ktorá nás ešte len čaká. Nikto ju za nás neurobí.

A hlavné je to, že I. A. Jefremov mal pravdu: O noosféru sa treba starať viac ako o atmosféru («Hodina býka»), pretože všetky ekologické — biosférno-spoločenské problémy a pohromy sú následkami toho, že sa problémy vzájomných vzťahov množstva ľudí a noosféry neriešia v smere Božieho Zámeru.

Po desiatkach rokov, už po krachu ZSSR, spomínaný P. N. Demičev v roku 2002, už ako penzista v telefonickom rozhovore s M. S. Lisovým povedal približne toto:

«Jefremov bol veľký človek. Keby ho nezakazovali, ale vyučovali, mnohým ďalším nešťastiam by sa bolo možné vyhnúť»
«— A čo — okrem bezcharakternosti a slabošského podriadenia sa korporátnej disciplíne bránilo nezakázať, ale vyučovať prostredníctvom zahrnutia «Hodiny býka» do predmetu literatúra na strednej škole? — Áno aj dnes by bolo užitočné zaviesť tento román do školského predmetu literatúra… No I. A. Jefremov nie je jedinečný: on je jednoducho jeden z najznamenitejších…»

Vyhnúť sa sociálnym pohromám, vyvolaným neznalosťou v oblasti sociológie je možné len jedným spôsobom: vypočuť si toho, kto tvrdí, že vie «ako treba», a potom v súlade so svedomím porovnať to čo rozpráva s tým, čo prebieha v živote.

V spojení s tým pripomenieme, že v budúcnosti ľudstva, akú ju videl a opísal I. A. Jefremov v románoch «Hmlovina Andromedy» a «Hodina býka», je najvyšším orgánom na Zemi — Rada cti a práva, úlohou ktorej je v prípadoch, keď platné zákony nie sú jednoznačné, alebo ich normy zaostávajú za životom (vývojom), a tak prekážajú uplatneniu v živote historicko-politickej spravodlivosti, prenikať do podstaty problémov a vynášať rozhodnutia v súlade so svedomím, nehľadiac na ustanovenia zákonodarstva.

Je zaujímavé, že v liste V. I. Dmitrievskému z 25. mája 1971 Ivan Antonovič hovorí: aby sa tento román stal obvyklým, musí prejsť ešte 15 rokov «postupného vzostupu našej literatúry». Zmýlil sa len o jeden rok: v roku 1987 na vlne «glasnosti» bol zákaz zmieňovať sa o «Hodine býka» a znovu ho vydať odvolaný. No predvídal Jefremov, kde sa všetci ocitneme za ďalších päť rokov? Odpoveď je kladná. V roku 1969, už po napísaní románu «Hodina býka», I. A. Jefremov svojmu priateľovi, americkému paleontológovi Everettovi Olsonovi napísal:

«Môžeme vidieť, že od dávnych dôb sú morálka a česť (v ruskom chápaní týchto slov) podstatne významnejšie než kordy, šípy a slony, tanky a hĺbkové bombardéry. Všetky pády impérií, štátov a ostatných politických organizácií prebiehajú prostredníctvom straty morálky. Toto je jedinou príčinou katastrof v priebehu celej histórie, a preto po preskúmaní príčin takmer všetkých kataklyziem, môžeme povedať, že deštrukcia nesie charakter samodeštrukcie. Akú budúcnosť môže očakávať ľudstvo, ak pre všetkých ľudí bude čestná a intenzívna práca neobvyklou? Kto nakŕmi, oblečie, vylieči a prepraví ľudí? Nečestní, akými sa javia dnes, ako budú môcť vykonávať vedecké a medicínske výskumy? Pokolenia, zvyknuté na čestný spôsob života majú vymrieť v najbližších 20 rokoch, a potom sa uskutoční najväčšia katastrofa v histórii, v podobe všeobecne rozšírenej technickej monokultúry, základy ktorej sú teraz tvrdošijne zavádzané vo všetkých krajinách…»

Posledný odsek v uvedenom citáte z listu I. A. Jefremova E. Olsonovi najlepšie charakterizuje opis globálnej politiky, orientovanej na demoralizáciu dorastajúcich pokolení, ktorá sa uskutočňovala aj v tom čase, a naďalej sa uskutočňuje vo všetkých takzvaných «rozvinutých krajinách», vrátane ZSSR a post-sovietskej RF.

ZÁVER

Román «Hodina býka» je skvelým svedectvom toho, že len umelec, ktorý má celistvý, harmonický pohľad na svet je v našom storočí schopný tvoriť vysoko umelecké diela. Všetky diela I. Jefremova sú presvedčivým dôkazom jeho dávnej výpovede o tom, že svet sa nesmie nechať zastrašiť komplikáciami, ktoré ho čakajú. Ignorovanie potrieb a túžob jednoduchých ľudí, egoizmus, kult najrafinovanejších zážitkov, to sú vlastnosti, ktoré budú našim potomkom cudzie. Román «Hodina býka» je umeleckou štúdiou vyššej spravodlivosti, prvotné základy blížiaceho sa duchovného bytia, ostrej kritike je tu vystavené zlo, lož, neschopní vládcovia, ktorí vedú fantastický štát k nevyhnutnej skaze.

Hodina býka — najtemnejšie obdobie pred obdobím rozkvetu

Ale veď Ivan Jefremov nezačal boj preto, aby ešte raz skonštatoval, že žijeme v temných časoch (vtedy by sa neodlišoval ani od anti-utopistov). Nie. Hodina býka – to nie je len najtemnejšie obdobie, ale aj doba pred rozkvetom, obdobie, za ktorým nastupuje Nový deň. A tento Nový deň sa stal Jefremovou odpoveďou na hrôzy a beznádej Hodiny býka. Jeho odpoveďou sa stal človek budúcnosti, žijúci podľa iných zákonov a iných pravidiel, človek pozývajúci k sebe a ponúkajúci postaviť sa na jeho úroveň, stať sa takým ako on:

«Ani najmenšej obavy o budúcnosť, okrem prirodzenej starosti o zverenú prácu, okrem priania stať sa lepším, odvážnejším, silnejším, stihnúť urobiť pokiaľ možno čo najviac pre spoločné blaho. Hrdá radosť pomáhať, pomáhať bez konca všetkým a každému, kedysi možná len pre rozprávkových kalifov arabských povestí, celkom zabudnutá v Ére rozdeleného sveta, ale teraz dostupná každému. Obyčaj opierať sa o takúto všeobecnú podporu a pozornosť. Cítiť vo svojom okolí dobrú morálku myšlienok a citov, vedieť o dokonalom prehľade a všade viditeľnom vzájomnom pochopení ľudí. Pokojné potulky po celej Zemi v čase oddychu, a všade túžba podeliť sa s tebou so všetkým: radosťou, poznaním, umením, silou».

Jefremovský svet — to nie je «koniec histórie». Po prekonaní sociálnych problémov, budú ľudia tohto sveta ďalej dvíhať hranice poznania, bojovať s entropiou.

«Nespi! Ľahostajnosť je víťazstvom Entropie Čiernej!»

— hovorí sa v poviedke «Hadie srdce».

Ale ani samotní ľudia Jefremovskej budúcnosti nie sú skamenené sochy, akými «chladnými» by sa javili dnešnému čitateľovi, vzdialenému od nich na tisícročia. Ak postavíme do jedného radu hrdinov románu «Hmlovina Andromedy» (Éra veľkého okruhu) a pozemšťanov v románe «Hodina býka» (Éra spojených rúk), vnímavý čitateľ uvidí vývoj človeka, pričom nielen na psychologickej (a parapsychologickej), ale dokonca na antropologickej úrovni.

Od otázky evolúcie a vývoja života vo Vesmíre sa myseľ paleontológa obracia k človeku, najdrahocennejšiemu výtvoru sveta. I. A. Jefremov bol v našej krajine jedným z mála, ktorí nielenže pochopil význam náuky o noosfére pre formovanie budúcnosti globálnej civilizácie, ale aj napomáhal s oboznámením širokých más s týmito myšlienkami, a osobitne — dorastajúcich pokolení.

«Je pochopiteľné, že nie veda a technika ďalekej budúcnosti alebo zvláštne civilizácie nekonečne vzdialených svetov boli cieľom môjho románu. Ľudia budúcej Zeme, vychovaní mnoho storočnou existenciou vyššej komunistickej formy spoločnosti, kontrast medzi nimi a rovnako pozemšťanmi, no vyformovanými v útlaku a tyranii oligarchického režimu inej planéty, — to bolo hlavným cieľom a obsahom knihy. Ak sa to podarilo aspoň do určitej miery zobraziť, a tak pomôcť budovateľom budúcnosti — našej mládeži — ísť ďalej, k všestrannej dokonalosti ľudí komunistického zajtrajška, duchovnej výške ľudstva, potom moja práca nebola márna». (Od autora, I. A. Jefremov, «Hodina býka, Vydané v ÚV CLKZM, «Mladá garda», r. 1979)

AKO DOSLOV

Ktoré Jefremove «predpovede» sa naplnili?

V roku 1944, v poviedke «Diamantový komín» spisovateľ rozprával o objave náleziska diamantov v Jakutsku. A v roku 1954, len 300 km južnejšie od miest opísaných v poviedke, bolo objavené prvé jakutské nálezisko diamantov — komín «Mier (Мир)».

Objavenie veľkého náleziska ortuťových rúd na Južnom Altaji — v poviedke «Jazero hôrnych duchov» (1943).

Holografia — v poviedke «Tieň minulosti» (1945).

Špeciálne vlastnosti tekutých kryštálov — v poviedke «Atol Fakaofo» (1944).

V románe «Hmlovina Andromedy» (1955): trojrozmerná televízia s parabolickou konkávnou obrazovkou, geostacionárna družica, ktorý sa neustále nachádza nad jedným bodom zemského povrchu, a exo-oblek («skákajúci skelet»), ktorý ľuďom umožňuje prekonať zvýšenú gravitačnú príťažlivosť.

Elektronická kniha (v románe «Hmlovina Andromedy»).

Omladenie organizmu (pokožky) s pomocou laserovej terapie a terapie na báze rádiových vĺn. (V románe «Hmlovina Andromedy»). Rádio-lifting a thermage pokožky, s cieľom aktivizácie rastu mladých buniek, a tiež omladzovacie procedúry s využitím lasera a širokopásmového svetla. (V románe «Hmlovina Andromedy»:

«Evda Nal si v pamäti vyvolala všetko, čo vedela o základoch dlhovekosti, —  očiste organizmu od entropie. Tieto staré štruktúry boli kedysi zdrojmi starnutia a chorôb, ale počas tisícročného skúmania začali ustupovať, keď sa starnúci organizmus začal premývať žiarením, chemickými roztokmi alebo vlnovými otrasmi.» (I. Jefremov diela, v 3. diele, Diel. 3 kniha 2, M., «Mladá garda», 1976 —  str. 219).

Akého si ho pamätajú jeho súčasníci? Fyzicky silný človek, boxoval. Erudovaný, vedel naspamäť celého Briusova a Bloka, dokázal citovať celé strany Grina a Doyla. Geológ a zoológ, cestovateľ a filozof, mal krásny bas a absolútny sluch. Ten, ktorý o vedeckej fantastike povedal mimoriadne výstižne:

«Vedecká fantastika — to je pena na povrchu mora vedy. Povesť nám hovorí, že z morskej peny a hviezdneho svetla sa narodila Afrodita, bohyňa lásky a krásy. Fantastika sa musí stať Afroditou, no ak na ňu svetlo hviezdneho neba nedosiahne, pena na brehu vytvorí špinavé škvrny».

O jeho románe — «Hodina býka» — sa doteraz vedú spory. Jedni s penou na ústach dokazujú, že je karikatúrou na ZSSR, iní, ochraňujúc ideové voľby Jefremova hovoria, že predstavuje jeden z variantov rozvoja spoločnosti. A mnohí toto dielo nazývajú románom – varovaním, v ktorom spisovateľ vystríha pred hroziacou sociálnou, ekologickou a morálnou katastrofou.

O tom, že Jefremov nebol ďaleko od pravdy sa presviedčame dnes, avšak Ivan Antonovič nás vyzbrojil tým, že nám ukázal, že sa dá žiť inak, že je možná iná budúcnosť, svetlá, dobrá a volajúca.